Reunion – ostrov vanilky a vodopádov - Časť I.

Autor: Daniela Belanova | 29.6.2012 o 8:04 | (upravené 29.6.2012 o 17:20) Karma článku: 6,61 | Prečítané:  574x

Na návštevu tohoto exotického ostrova sme si vybrali prelom mesiacov október/november. Na Reunione je vtedy najlepšie počasie – málo prší a teploty sa šplhajú k tridsiatke, keďže práve začína obdobie „leta“ a Reunionských prázdnin. S manželom sme si rezervovali letenku a ubytovanie cez jednu cestovnú kanceláriu, ktorá nám ušila zájazd na mieru vrátane požičania auta priamo na letisku. Keďže to bola naša svadobná cesta, tak sme si povedali že sa necháme rozmaznávat a cestovka nech sa stará miesto nás.

Odlet z Viedne cez Air Mauritius bol bezproblémový, aj keď pre človeka zvyknutého lietať len vrámci Európy sa mohol zdať pridlhý, nám tých 16 hodín aj s prestupmi ubehlo celkom rýchlo. V piatok ráno sme už boli na Mauríciu, odkiaľ nás malé vrtuľové lietadielko previezlo na Reunion. Už tam sme zistili akí sú miestni ľudia pohostinní, keď nám na palube toho mini lietadla ponúkli vodu a malú sladkosť spolu s úsmevom a pozdravom „bonjour madame", keďže miestnym úradným jazykom je francúzština. Pohľad z okna bol úžasný. Spomedzi mrakov sa vynárali neuveriteľné hory a divoké pobrežie s rozbúreným morom. Pokiaľ ste skor plážový typ, tak by ste mali asi radšej ostať na susednom Mauríciu, ktorý je známy krásnymi plážami a možnosťami na kúpanie a šnorchlovanie. Reunion síce ponúka aj krásne pláže, ale to najkrajšie sa skrýva práve vo vnútrozemí.Na letisku sme vyzdvihli batožinu a požičané auto a vybrali sme sa síce nevyspatí, ale plní očakávania do násho prvého hotela v Plaine des Palmistes.

fermeauberge_new.jpg

Už pri pohľade z auta nás ohromilo to množstvo zelene, papradia, paliem a iného pralesovitého porastu, ktorý bol skrotený len v okolí ciest a mestečiek a všade inde dotváral tú správnu exotickú atmosféru. Na každom kilometri popri cestách predávali v stánkoch čerstvý ananás, banány, mangá, litchi, papáju a lokálnu pochúťku chouchou (niečo ako sladká tekvica). Ideálnym suvenírom, ktorý sme si odniesli aj my, bol práve džem alebo zaváranina z miestneho ovocia.

Naše zarezervované 2* bungalowy boli zasadené do príjemného malého mestečka Plaine des Palmistes v horách, neďaleko aktívnej sopky Piton de la Fournaise a ešte bližšie pri vstupe do pralesa Foret Bebour-Belouve, cez ktorý sa dá prejsť aj ku kaňonu a vodopádom Trou de Fer. Ešte v ten istý deň, len čo sme zjedli bagetu z miestnej pekárne s tuniakom z konzervy, sme neodolali a išli pozrieť okolie. Manžel síce nebol nadšený, únava robí svoje po prebdetej noci v lietadle, ale nakoniec bol rád že som ho prehovorila. Odviezli sme sa pár kilometrov k jazeru Grand Etang a spravili si prechádzku okolo neho tak asi na dve hodinky aj s odbočkou k vodopádom. Príjazd k jazeru bol lemovaný miestami na piknik, ktorý je považovaný takmer za miestny folklór. Nájdete ich všade a turisti aj domáci ich využívajú bez ohľadu na počasie.

GrandEtang_new.jpg

Vzduch bol vlhký a nad okolitými vrcholkami hôr sa prevaľovali oblaky. Popod nohy nám poskakovali malé žabky, ktoré svojim kŕkaním len dotvárali rozprávkovú atmosféru. Slnko bolo ešte vysoko tak sme sa rozhodli jazero obísť a pozrieť si aj prvé vodopády na tomto ostrove, ktoré padali z veľkých výšok priamo nad jazerom.

GrandEtang2_new.jpg

Potom sme už zamierili do hotela na poriadnu večeru. Jedlo bolo jemne orientálne, s nádychom Indie, ale bolo v ňom cítiť aj francúzsku kuchyňu. Kari s ryžou sme ochutnali v priebehu toho týždňa a pol snáď na všetky spôsoby, či už s rybou alebo mäsom. A ako aperitív sme dostali sladký domáci punč s hrozienkami a ovocím. Samozrejme francúzi nikdy nevynechajú dezert.

cremebrulee_new.jpg

Na druhý deň sme sa v horúcom slnečnom počasí vybrali na sopku Piton de la Fournaise. Je stále aktívna a pritom je možné vystúpiť až na vrchol jej krátera a obdivovať ju zvnútra. Jej kráter je vraj vysoký ako Eifellova veža a cesta k nemu je naozaj len pre zdatných turistov. Turistická trasa vedie okolo menšieho kratera Dolomieu ako aj priamo popri láve, ktorá sa vyliala len nedávno, pri erupcii v roku 2010.

pitondelafournaise_new.jpg

pitondelafournaise2_new.jpg

Aj keď výstup v 30-tich stupňoch po čiernej láve na tento vrchol je veľmi dlhý a namáhavý, výhľad z krátera stojí za to. Pri dobrom počasí uvidíte pobrežie a more ako aj okolitú bizarnú lávovú krajinu. A samozrejme útroby tohoto velikána medzi aktívnymi sopkami.

pitonview.jpg

pitonview_2.jpg

V nasledujúci deň - nedeľu bol náš program nabitý viac ako sa dalo zvládnuť, čo sme ale zistili bohužiaľ už príliš neskoro, takže nám úžasný kaňon Trou de Fer ušiel v hmle a tme a my sme sa sklamaní vracali so zapadajúcim slnkom cez Foret Bebour-Belouve k autu. Ale pekne od začiatku. Ráno sme sa rozhodli začať deň prechádzkou po údolí Takamaka - asi najkrajšom mieste na fotografovanie vôbec.

takamaka_new.jpg

Toto údolie sa nachádza na východnej vlhkejšej časti ostrova a je to aj vidieť. Zelené kopce tu stúpajú do závratných výšok aby zase spadli do údolia a stekajú po nich úzke pramienky vodopádov. Ešte keď sa k tomu pridá dramatickosť oblakov obaľujúcich vrcholky hôr, je to nádhera. Oplatí sa aj zísť aspoň kúsok do údolia a pozrieť si tú divokú prírodu zblízka.

takamakanature.jpg

Našou ďalšou zastávkou bol Hell Bourg a oblasť Salázie. Je to najvlhkejšia oblasť ostrova a budete mať šťastie ak vám tam nebude pršať. My sme to šťastie mali a nakúpili sme tu asi všetky naše suveníry z tohoto ostrova. Hell Bourg je malé ale veľmi rušné mestečko zamerané na turizmus na každom rohu. Nenechajte sa ale odradiť tým ruchom, okolie je nádherné a aj domčeky a atmosféra tohoto mestečka má svoje čaro. Škoda že sme si nenašli viac času na celú oblasť Salázie, ktorá je známa veľkým množstvom vodopádov a zelene, ako aj skvelým prístupom do oblasti Mafate - nenapodobiteľnej krajine s vrcholmi presahujúcimi 3000 m.n.m.. Mafate sme si už ujsť nenechali, ale o tom až v ďalšej časti tohoto blogu.

hellbourg.jpg

Poslednou zastávkou v tomto rušnom dni bol Foret Bebour-Belouve, cez ktorý sme sa chceli dostať aj k vodopádom Trou de Fer. Keďže ale na tomto ostrove netreba podceňovať aj zdanlivo krátke vzdialenosti, my sme na to doplatili a na našu trasu sme prišli až okolo 5tej hodiny poobede. To už žiaľ na cestu k Trou de Fer nestačilo (ako nám poradili turisti vracajúci sa odtiaľ) a tak sme v polovici cestu vzdali. Prales bol ale krásny, s upravenými drevenými chodníkmi a s úžasnou flórou  všade naokolo. A niekedy predsa platí, že cesta je cieľ.

bebourbelouve.jpg

bebourbelouve2.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?